Golfová loptička
Bola to celkom obyčajná golfová loptička. Jej miery zodpovedali optimálnym požiadavkám na priemernú loptičku a mierne hrbolkatá biela pleť pútala oči mnohých okoloidúcich. Jediný rozdiel, na prvý pohľad nebadateľný, spočíval v loptičkinej schopnosti premýšľať.
Neprekypovala dajakou silnou ba až oslňujúcou inteligenciou, no nikto jej nemohol vyvrátiť fakt, že je celkom originálna a jedinečná vo svojej podstate. Jej najväčší problém tkvel v tom, že sa nemohla plne rozvíjať. Každý týždeň musela predviesť svoje tuctové schopnosti jednému tučnému pánovi, jej majiteľovi.
Nebol príliš dobrý hráč golfu, o čom svedčilo aj to, že si ešte poriadne nezalietala. Ň
Takto nudne prežívala už pár mesiacov, čo sa odzrkadlilo aj na jej bielej pokožke, ktorá začala prejavovať isté znaky starnutia ako vrásky a jazvičky od neustáleho padania na štrk, do kríkov, či proste na trávu.
V jednu slnečnú jarnú sobotu vykračovala vo vaku svojho objemnejšieho majiteľa a premýšľala, dokedy ešte bude takto nudne prežívať, keď zrazu čiasi ruka ju uchopila. „Ach, už ide hrať?!” A väčšmi upadla do depresie. No po rýchlom poobzeraní sa okolo seba jemnému pohnutiu kútikov okolo úst smerom hore, čo bol úsmev, neodolala.
Totiž situácia, ktorá všade navôkol všetkých panovala, bola fascinujúca. Slnko svojimi lúčmi pohládzalo nežne zelené lístky kríkov, usmievalo sa na nezbedné steblá trávy vlniacej sa vo vetre a svoje takmer dokonalé repliky , žltučké púpavy, hrdo strážilo. Idylu jari narúšal jediný pozostatok zimy a to chladnejší vetrík, ktorý sa s takou radosťou zabával s trávou na pozadí toho všetkého.
Dívala sa s tým náznakom úsmevu okolo seba, keď tu zastala pohľadom na tvári svojho majiteľa. Zľakla sa, ale aj ostatní ju o tom presvedčili. Áno, asi je to tak. Oni tú krásu nevidia. Tento nový poznatok ju vrátil späť do depresie, tentoraz ale vážnejšej. Začala horúčkovito premýšľať. „Naozaj sú všetci takí? Nevšímaví? Vážni? Slepí?“
Ešte raz sa pozrela do očí majiteľovi, do tých očí, ktoré boli bez farby a odrážali to, čo videli. Hoci jeho ústa sa javili byť v akomsi kŕči: „ Asi úsmev,“ napadlo loptičke, ale ona sa pozerala na oči a tak nevedela, že sa smeje na akomsi vtipe svojich kamarátov...
Dopadla na zem a tu zrazu prásk! A znovu letela, tak ako každú sobotu za posledné štyri mesiace a ako dnes mala ešte niekoľkokrát. Ale bola rada. Rada, že od tých očí, čo nič nevyjadrovali, uniká a aj preto, lebo znovurodiaca sa krajina sa jej rýchlo ukazovala pred očami.
Keby mohla, napísala by báseň. No nemala ruky a tak iba absorbovala všetkými zmyslami, čo videla.
Írsky zelená tráva sa opaľovala a pritom vyludzovala tie najkrajšie vône. Ale ani kvitnúce stromy nazaháľali. Svoje nežne biele kvety pevne držali v štedrom náručí. O pár mesiacov z nich budú plody, ale to sa naša premýšľajúca loptička už nemala dozvedieť. Tento let bol pre ňu posledným. S tichým žuchnutím dopadla do niečoho studeného, čo jej všade prenikalo. Malé zelené jazierko, skrývajúce plno tajomstiev sa jej stalo hrobom.
