Naboso. Dohola.

Autor: Silvia Kotuľová | 21.4.2016 o 0:00 | (upravené 21.4.2016 o 17:04) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  165x

Ako som sa rozhodla vyjsť zo svojej zóny komfortu, vybehnúť naboso, vykŕmiť sa donaha a čiastočne začať záhradkárčiť v malom.

Začalo sa to rok dozadu. Mala som stretnutie s veľmi príjemnou a milou slečnou, ktorá mi mala zadarmo namaľovať omietku podľa môjho výberu. Pochopiteľne mi ponúkala aj celý rad ďalších produktov. Nechápala, ako vôbec ešte chodím po svete a nevyzerám ako šúpajúci sa had dôchodca. Na udržiavanie správneho zdravého vzhľadu omietky predsa treba nejakú tú chémiu. Bez toho by sme vyzerali na toľko rokov, koľko aj naozaj máme. A to nikto z nás predsa nechce! Máme strach zo skutočnosti, že starneme, že sa nám to kráti.

Ja ako malá žena s veľkým problémom povedať ľuďom "nie" som si nakoniec kúpila produkty za ročné vreckové puberťáka a myslela si, že už to ide so mnou dole vodou. Mám vrásky, starú zvädnutú pleť, dokonca som si našla jeden šedivý vlas. A to zrovna, keď som si prestala farbiť vlasy.

Vtedy som si povedala, že sa to musí dať aj nejako inak.

Spomenula som si, áno, spomenula, lebo toto je niečo, čo s obľubou zabúdame, že sme súčasťou prírody. Naše telo je nastavené žiť desiatky rokov bez toho, aby sme sa museli obraciať na estetickú chirurgiu… A tak som si začala zisťovať informácie, recepty a dostupnosť rôznych srandovných vecí ako manukový med, olej z makadamiovýcyh orechov a hroznových jadierok, kvetovej vody z kamiliek a ešte veľa ďalšieho. Moja babka používala masť na všetko počnúc panvicou, cez štípance až po bolestivé kríže končiac. Prečo, do kelu, by som si ja mala na seba dávať nanočastice zinku v prášku??? A odvtedy hľadám všelijaké inšpirácie na domácu kozmetiku.

Tak sa moja cesta dohola, v priamom kontakte s prírodou, so svetom, s ľuďmi a so mnou samotnou začala.

Začala som si uvedomovať, že zmena by sa nemala týkať len starostlivosti o omietku, vohon, či moje vrásky, ktoré sú sťaby Columbova žena, nikto ich nikdy nevidel !!! Ten, kto hovorí opak, nech sa ide hanbiť do kúta.

Netuším, kde skončím takýmto tempom. Možno na samote u lesa, budem mať kravku Lízu a psíka Pejka, na záhone ruže, z ktorých spravím krém, čaj, marmeládu a na vázu už nezvýši. No teraz viem, že tento smer je dobrý. A to z jedného prostého dôvodu. Chcem zlepšiť aj samu seba. Vždy som sa veľmi radikálne ba až priam nepekne vyjadrovala o tých “motivačných bláboloch”. Bola som schopná ľudí strašne moc poslať kade ľahšie, ak s takým niečím začali. Úprimne, stále som. Ale ospravedlňujem si odklon od mojich radikálnych zásad tým, že zmena takého stravovania predsa nesúvisí so žiadnymi blábolami. Snaha o zmenu prístupu a zlepšenie komunikácie s rodičmi, priateľom, bratom, švagrinou, kolegami, kamarátkami a inými predsa nie je popísaná v sekcii „motivačná literatúra“. 

Pre istotu, aby  bola zmena čo najdrastickejšia a najkompletnejšia, s priateľom sme vylúčili cukor zo stravy. Snažím sa nájsť nové veci, ktoré mi nahradia tú radosť a slasť, ten pôžitok, ach, to sladko v ústach, tie dokonalé zmyslové pôžitky.

Áno, je to ťažké. Ja som tvor od prírody veľmi fixovaný na jedlo. Tak ma naučili, tak som vyrástla.

Prvý deň. Mala som veľké nutkanie kúpiť si ráno voňavé sladké pečivo v podchode. Ako zhrešenie dňa som brala, že mi kávu posypali Grankom. Bolo to dokonalé spojenie chutí.

Okolie moje rozhodnutie absolútne nechápe, dokonca ma takmer odsudzujú a vravia, že to nie je zdravé. Cukor je predsa veľmi dôležitý. Každou tyčinkou som bližšie k nesmrteľnosti a psychickej pohode.

Druhý deň. Zatiaľ žijem. Vydržala som a odolala koláčiku, ktorý mi kolega ponúkol. Ako hajlajt dňa beriem, že mi pán, ktorého som na prvý pohľad zaškatuľkovala ako „grázlika“ oblečeného v koži, s dlhým ohonom, povedal v električke na zdravie a ponúkol vreckovku. Hanbila som sa sama pred sebou a spomenula si, že práce je viac, nielen čo sa stravovania týka.

Tretí deň. Spravila som fantastickú koložvársku kapustu a pred zvedavými kolegami sa tvárila, že to je regulérna, s mäskom. Sladkosti mi chýbajú, oddelenia v potravinách doslova prebehnem. Už od pondelka rozmýšľam, akú náhradu si nájdem namiesto zmyslového pôžitku z cukru. Večer sme si dali taký malý bežík, 9,3km a som na nás hrdá. Bez cukru a plní energie. Ľúbim svojho priateľa. Pár mesiacov dozadu som si kúpila nové bežecké tenisky, ktoré simulujú chôdzu naboso. Len tak mimochodom, mám lepšiu priemerku na kilometer a necítim pritom, že by som sa namáhala navyše.

Štvrtý deň. Ráno som bola na odbere krvi kvôli štúdii o priaznivých účinkoch kávy a v rámci návštevy doktora som si kúpila sadeničky paradajok. Mojou náhradou za cukor bude balkónové záhradkárčenie. Namiesto ničenia seba budem tvoriť a zlepšovať môj mikrosvet. Dnes plánujem vo veľkom presádzať. 

Možno že zároveň s rastúcimi rastlinkami porastiem aj ja ako človek. Je to pekná predstava.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?