A takto to je stále.Ostávame nepochopení, nevypočutí, bez naplnených potrieb. Bezprestania ide len o tú saturáciu našich túžob, snov, nevyhnutností.
Pýtam sa, nie je to otrava? Neustále žiť od jedného chcenia k druhéme. Už od narodenia máme jediné štyri ciele. Jesť. Piť, čo je úzko prepojené s trávením, ehm. Sem tam sa zíde pocítiť aj ľudský kontakt. Bez trávenia, ale valstne aj sním, tráviť skrátka s niekým voľný čas. No a občas treba aj spať. A tak rozmýšľam, týmto činnostiam venujeme toľko času, že ho už ani nezvýši na ostatné (čo je ostatné?).
Ráno vstanem, najem sa. A iné. Dočkám do obeda, potom sa najem, možno napijem, aj s niekým, aj sama. Dáko prežijem do večere. Hodím očkom po telke, prípadne knihe, no a ak na to príde čas, závisí od situovania v týždni, tak hodím dákym love po čašníkovi a slovom po kamarátoch. Takto to je už dlho, s nejakými odchýlkami, samozrejme. Dvadsať rokov zabitých jedením, myslením na jedlo, rozhovoriňoch o jedle. Hm, jedlo je fajn, mám ho rada, ale možno je to podceňovaná závislosť. Tak trochu okej závislosť, ale je ok, že hádam trištvrte problémov sveta sa týka jedla? Hladomor, obezita, anorexia, bulímia.. V každom časopise je aspoň jeden recept, diéty, fotky jedla a ja slintám, všetci vtedy slintáme, pavlovove psy.
Vždy sme slintali. Niekoľko rokov života strávime jedením a jeho spracovaním. Hovadsky veľa času by sme získali, kebyže papkať nemusíme. Mohli by sme sa venovať celej kope iných vecí. Napríklad komponovať, aby sme mali čo počúvaťm ked chálujeme, kresliť, nech si môžeme položiť tanier na pekne ilustrovaný podnos a servírovať na maľovaných tanieroch, vzdelávať sa, však sa medzi jednotliváňými chodmi potebujeme na úrovni porozprávať a vlastne nedá sa to.Odpútať sa od jedla je ťažko smrteľné. do takých tridsiatich dní. A je po tebe. No a čo sa stane? Stane sa z teba potrava pre matičku Zem, aj ona má svoje potreby.
A takto to hold je a aj bude, neviem, či sa to má zmeniť.
Ale na druhej strane, čo by asi vznilko yo spojenia zajaca a vlka?
